teodor

Iste už mnohým z nás sa stala situácia, keď sme šli po ulici, niekoho pozdravili, prípadne sa mu prihovorili a … nakoniec sme zistili, že sa jedná o úplne cudziu osobu, navlas podobnú tej, o ktorej sme si mysleli, že ju máme pred sebou. 🙂 Taktiež už mnohí určite počuli o tom, že slávne a hlavne politicky dôležité činné osoby majú vo svojom „arzenáli“ zástupcov , ktorí ich zastupujú pri istých nie celkom štandardných, resp. menej bezpečných situáciach. Áno, reč je o dvojníkoch, zvláštnom fenoméne, o ktorom všetci vieme, ale o ktorom prakticky nič netušíme, lebo si ho nedokážeme nijako vysvetliť. Nejedná sa pritom o nejaký ojedinelý jav, skôr naopak. Dvojníkov by sme našli toľko, až by sme boli prekvapení, koľko ich v skutočnosti je. Ako to teda je s onými „podobníkmi“, či dvojníkmi? Je to len ilúzia , vytvorená našim vedomím, ako sa to snažia vysvetľovať „vedci“, alebo je za tým niečo viac, niečo hlbšie?

     Predstavme si, že máme matku, ktorá má dvojčatá rovnakého pohlavia. Nikoho veľmi neprekvapí, ak sa deti podobajú jeden na druhého ako vajce vajcu. Dokonca, ak má jedna matka dvoch, troch synov s jedným otcom, tiež to nie je až také divné, ak sa súrodenci na seba podobajú. Ale ako je možné, že máme jednu matku z Komárna, druhá je z Istebného, nie sú v žiadnom, ani minimálnom, rodinnom  vzťahu, čiže absolútne cudzí ľudia, obe matky majú synov so svojimi manželmi a … ich deti sa podobajú na seba, takmer ako identické kópie?

     Ako som spomenul na začiatku, tak ako mnohí z Vás, aj ja som v živote mal možnosť stretnúť dvojníkov, nad ktorými sa mi doslova tajil  dych. Podobných ľudí som videl veľa, ale tých pár dvojníkov, … tak tí stáli za to. Videl som dvojníkov, ktorí sa nielenže na seba podobali výzorom, oni mali aj rovnaké gestá, mimiku tváre, motoriku tela, rovnaké zafarbenie hlasu, … no niečo neuveriteľné. Pri niektorých som mal dojem, že je to na 100 percent  tá osoba, na ktorú sa podobá a že si robí zo mňa žarty. Ale nebolo to tak. Bol to prakticky dokonalý dvojník. Dokonca som stretol dvojníka so štvrťstoročným fázovým posunom. Stalo sa to na jednej píle, kde som so švagrom bol autom pre tatranský profil (práve sme opravovali strechu), a ako som čakal v aute, pozriem do dielne, kde jeden mladý muž obsluhoval drevospracujúci stroj. Takmer som onemel od úžasu. Pri stroji pracoval môj spolužiak z vysokej školy (býval som s ním na izbe tri roky). Vtip bol v tom, že na výšku som chodil pred 25 rokmi. Ten človek-dvojník rovnako vyzeral, mal rovnakú stavbu tela, rovnako sa pohyboval, mal rovnaký účes … ako spolužiak pred 25-imi rokmi. Poviem to na rovinu, v prvej chvíli som si myslel, že ma straší . Pritom, ako som spomenul vyššie, spolužiak bol z Komárna, ale jeho dvojník z Oravy.

     Geneticky tento prapodivný jav nie je možné vysvetliť, pretože rodiny týchto dvojníkov nemajú ani vzdialene nič spoločné. A predsa dvojníci existujú. A nie je ich až tak málo, ako by sa mohlo zdať.

     Svojho času, pred mnohými rokmi, som sa zaoberal štúdiom učenia tibetskej mystickej sekty Kagjupa. Podľa učenia guruov tejto sekty sa „duša“ človeka, po rozpade jeho tela, môže niekedy „znovuvteliť“ do viacerých tiel. Dôjde k akémusi rozdeleniu „duše“ na viacero častí. Keďže človek nemá v skutočnosti žiadnu trvalú „dušu“, zdá sa byť toto vysvetlenie ako jedno z vysoko pravdepodobných. Jednoducho „energia“, nahromadená počas života jednotlivca, sa po smrti jeho tela znovu manifestuje do viacerých nových existencií. Je to niečo podobné, ako keď od dohorievajúcej sviečky zapálime súčasne viacero nových sviečok. Sviečky, to sú hmotné telá, plameň, to je oná „duša“. To je aj odpoveď pre niektorých „zvedavcov“ na otázku : Ako sa „vyrábajú “ duše? :-))

     Ako je to ale potom s už spomínaným 25 ročným „oneskorencom“? Tento zdanlivo neriešiteľný problém je paradoxne veľmi jednoducho vysvetliteľný. V nevedomej večnosti totiž čas neexistuje v tej podobe, ako ho vnímame našim bdelým vedomím. Tam je skutočne jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.  Toto zvláštne plynutie času si môžete veľmi jednoducho zhruba demonštrovať každý sám. Ako? Napríklad prostredníctvom obyčajnej muchy. Viete, prečo je obtiažne chytiť muchu voľnou rukou? Nie? Pretože mucha vníma priestor, pohyb a teda aj čas celkom ináč, ako my ľudia. Zatiaľ, čo nám sa zdá, že sa na muchu zaháňame veľkou rýchlosťou, muche sa javí tento pohyb ako v spomalenom filme a má teda dostatok času ubziknúť. Ak teda chcete chytiť muchu, musíte sa k nej približovať veľmi pomaly, vtedy si mucha myslí, že sa nehýbete a že jej nehrozí žiadne nebezpečenstvo …

     Ešte lepší príklad je spánok. Zatiaľ, čo sa človeku zdá, že dej vo sne trvá aj niekoľko minút, možno aj hodín, v skutočnosti ubehlo len niekoľko sekúnd, možno ani to nie …