teodor

Tak, ako za „socíku“ nebolo o duši človeka (oficiálne) ani chýru ani slychu, nastal v dnešnej dobe doslova boom „dušičkárov“. O duši sa vtedy smelo rozprávať len v kostoloch, prípadne v úzkom rodinnom, alebo inom kruhu.

   Duša sem, duša tam, nesmrteľná duša človeka, … atď. Tieto a podobné slovné spojenia dnes bežne počúvame, dokonca aj z úst bývalých súdruhov. „Najnovším“ hitom dneška je tzv. prevteľovanie duší. Ale ako je to v skutočnosti s onou tajomnou dušou človeka? Má vôbec človek nejakú dušu? A ako je to s nesmrteľnosťou duše a jej „prevteľovaním“? Je duša nesmrteľná entita? Naozaj putuje dejinami z jedného tela do druhého?

   Niektoré učenia dokonca rozlišujú dušu, ducha a psychiku človeka ako samostatné kategórie, ktoré potom ešte ďalej delia na pod-kategórie podľa určitých kvalitatívnych kritérií.

   Takže pozrime sa na tieto „problémy“ pekne po poriadku. Má človek dušu? Aby sme si mohli zodpovedne odpovedať na túto otázku, musíme najskôr zistiť, čo je to vlastne človek. Ak totiž niekto tvrdí, že človek má dušu a zároveň tvrdí, že ľudská bytosť sa skladá z dvoch základných častí (totiž „hmotného“ tela a z „nehmotnej“ duše), potom by mala platiť rovnosť človek=telo. Nemôže predsa duša vlastniť dušu. Je to pravda? Môže teda hmotné, evidentne pominuteľné telo vlastniť večnú, nesmrteľnú dušu? Inštinktívne cítime, že asi ani nie. Skôr sme náchylní povedať, že duša je oným vlastníkom tela. Nemôže byť totiž pominuteľné trvalo vlastníkom niečoho nepominuteľného. Alebo môže?   

   A ako je to s nesmrteľnosťou duše? Môže byť duša, ak pripustíme, že existuje, nesmrteľná? Čo znamená, že niečo je nesmrteľné? Nesmrteľný=nikdy nezakusiaci smrti, zániku, večný, nekonečný … Teda niečo bez zániku, bez konca ale tým pádom aj bez začiatku. Podľa náboženských tradícií všemohúci Boh neustále vytvára nové nesmrteľné duše. Ale môže byť to, čo je vytvorené, stvorené, môže byť toto nesmrteľné, večné? Všetko totiž, čo má nejaký začiatok, musí mať predsa aj svoj koniec. Iba nestvorené, večne existujúce entity, môžu byť nesmrteľné, bez konca a aj bez začiatku. Skúsenosť nám hovorí, že to,  čo má začiatok, nutne musí mať aj koniec. A to z celkom jednoduchého dôvodu. Každý začiatok musí byť ukotvený v čase a priestore. Ak už aj by nebol ukotvený v priestore tak v čase určite áno. Ináč by sme nemohli hovoriť o začiatku. Každopádne čas dokážeme merať iba vzhľadom na priestor. Priestor a čas sú však len iluzórne predstavy vedomia. Mimo vedomie totiž čas a priestor neexistujú.

   Ak by teda ľudské duše mali byť nesmrteľné, mali by byť nestvorené, večné. Nikdy nezačínajuce a ani nikdy nekončiace. V tom prípade, ak pripustíme existenciu duše, by ale musel existovať určitý konečný počet duší. Na druhej strane sa nám ale ľudia ustavične množia a zatiaľ to vyzerá tak, že ľudí stále pribúda. A takmer všetci si myslia, že „majú“ „nesmrteľné“ „duše“.  Kde sa ale potom všetky tie duše berú?

   Teraz si povedzme pár slov o prevteľovaní duší. Je možné, aby sa duše prevteľovali z tela do tela a putovali tak dejinami ako relatívne samostatné nemateriálne entity? Nuž, ak by platili tézy o existencii duší, o ich nesmrteľnosti, potom, žiaľ, nie je možné aby sa duše sťahovali z tela do tela a to z jednoduchého dôvodu – nárastu počtu ľudí. Keďže nám narastá počet ľudí (tiel), musel by narastať aj počet duší. To ale nemôže, pretože ak majú ostať duše nesmrteľné, nesmie kolísať ich počet. Akým takým riešením by bolo pripustiť možnosť, že počet duší je nekonečný, neohraničený.

   V súvislosti s fenoménom duše človeka sa vynára ďalší “problém“. A to je existencia „ja“. Svojím spôsobom je to vlastne jedno a to isté. Existuje teda nejaké večné, nesmrteľné „ja“ človeka? Nech sa na problematiku pozeráme z akéhokoľvek uhla, zistíme, že v skutočnosti neexistuje žiadne trvalé, nesmrteľné „ja“  a ani trvalá, nesmrteľná duša jednotlivých bytostí. Ako to teda vlastne je?

   Keď sa logicky zamýšľame nad existenciou duše človeka, alebo jeho „ja“, zisťujeme, že v skutočnosti neexistuje žiadne trvalé, večné „ja“ (alebo duša). Tu si ale každý (teda skoro každý) môže povedať: Ale veď ja predsa existujem, ja som a mám pocit, že budem trvať večne! Určite je to celkom správny postreh, ale iba do určitej miery. To isté si totiž môže povedať aj kvapka vody letiaca vzduchom do mora. Skutočne tak, ako si kvapka vody oprávnene môže namýšľať, že je akousi samostatnou v čase a snáď aj vo večnosti  trvajúcou entitou (až do času, kým nesplynie s vodnými morskými masami) , tak si aj jednotlivý človek môže myslieť, že je niečo výnimočné, trvalé, snáď aj večné …

   Tak, ako sa telo navráti do „zeme“, a splynie s ostatnými prvkami, z ktorých samo je poskladané, tak sa aj  “duša“ človeka akoby „navráti“ do oceánu …. niečoho. Tak, ako nie je možné identifikovať jednotlivé vodné kvapky v oceáne, tak nie je možné identifikovať jednotlivé „duše“ vo večnosti …

   Ako je ale potom možné, že sa niektoré ľudské bytosti dokážu „rozpamätať“ na svoje predošlé existencie? A je faktom, že to naozaj dokážu. Vzniká tu otázka – kde potom sídli pamäť? Ako funguje pamäť človeka? Celkom určite pamäť nemá sídlo v mozgu človeka. A prečo nie? Lebo, keby pamäť mala sídlo v mozgu človeka, nebolo by možné aby sa človek rozpamätal na udalosti, keď ešte tento mozog nemal. Čo to znamená v praxi? Znamená to iba toľko, že udalosti, ktoré sa stali v minulosti, nie sú uložené v tele človeka (a už vôbec nie v mozgu). Musia byť „uložené“ niekde mimo tela. Je niečo také možné?

   Samozrejme, že je. A stretávame sa s tým prakticky každý deň. Keď si doma zapneme televízor, vidíme na obrazovke filmy, správy, dokumentárne filmy, … atď. Ako sa tam tie relácie dostali? Kúpime si ich spolu s TV prijímačom zabalené v krabici? Nie. Potrebujeme prijímač signálu a na základe prijatých dát vo forme elektromagnetických vĺn nám náš televízor poskladá všelijaké pohyblivé obrázky, ktoré potom vidíme na obrazovke.

   Nuž a podobne je to aj s ľudskými bytosťami. Naše telá (a nielen tie) sú s najväčšou pravdepodobnosťou v podstate iba super dokonalými biologickými „anténami“, ktoré sú zároveň prijímače, zobrazovače ale aj vysielače „signálu“. Vedci napríklad nemajú ani len tušenia, čo je to vlastne vedomie, kde sa berie …

   Na základe príjmu „signálu“ sa napríklad dokážeme „rozpamätať“ na minulé deje, na minulé existencie, ale, a to je ešte dôležitejšie, vysielaním „signálov“ do „večnosti“ si zároveň „budujeme“ „svoju“  budúcu existenciu. Ale o tom zas niekedy na budúce.