teodor

Zápisky z Nemecka – 5.časť – Prvý krát v nemeckej fabrike

Po krátkom spánku z nedele na pondelok, o pol šiestej ráno už stojíme pred bránou fabriky Šafárovcov v Nemecku. Na vrátnici nám „súdruhovia“ vrátnici dali visačky s menami, tie sme museli nosiť počas celého pobytu pripnuté na montérkach. Aby ostatní „súdruhovia“ vedeli, že sme návštevníci. Po vstupe do areálu firmy som mal pocit, že sa nachádzam uprostred socializmu niekde v polovici osemdesiatich rokov minulého storočia. Áno, dýchol na mňa dych socializmu, v tomto prípade dych postnárodného socializmu.

Fabrické budovy boli murované, staré niekoľko desaťročí. Múry mohutné, výrobné haly dvojposchodové, vo vnútri priestranné s vysokými stropmi. Napriek tomu z vonku aj z vnútra udržiavané. Akurát začali meniť staré okná za nové plastové. To, čo ma hlboko sklamalo bol poriadok v halách ale aj v kanceláriach. Čakal som dokonalý „nemecký“ poriadok. Ten som ale nikde nevidel. Pripadalo mi to tam ako u nás doma v hocakej socialistickej fabrike. Až neskôr som pochopil, že tzv. „nemecký “ poriadok spočíva v niečom úplne inom, než ako sa domnievajú „naši“ slovenskí kokotmanageri. Ale o tom neskôr v samostatnom článku.

Po krátkom uvítaní sme vyfasovali nové pracovné topánky. Zatiaľ čo na rodnej hrude majú operátori na výber z dvoch typov topánok, „súdruhovia“ v Nemecku si môžu vybrať z minimálne tucta topánok. Výmena topánok mi prišla celkom vhod , nakoľko v tých „slovenských“ bol problém vydržať na nohách čo i len dve tri hodiny.

Uvítanie spočívalo v tom, že vedúci dielne osobne každému podal ruku a pár slovami ho pozdravil a privítal. Toto sa dialo každý boží deň ráno pri príchode na pracovisko. Vedúci obišiel všetkých robotníkov na dielni a osobne si s každým podal ruku a pozdravil ho. To bol jednoducho kultúrny štandard, v slovenských končinách celkom neznámy. Ináč v Nemecku sa ľudia veľmi radi zdravia. Zdravia sa aj na WC. Ak by ste prešli okolo nemeckého operátora a nepozdravili by ste ho , on by si pravdepodobne myslel, že niečo proti nemu máte. Takto sa udržuje kolegialita a jednota. Opäť na Slovensku celkom neznáma vec.

Potom nasledovalo školenie bezpečnosti pri práci , všeobecné pokyny k pohybu po areáli firmy a nakoniec mini školenie z obsluhy elektrických zdvíhacich vozíkov. To trvá na Slovensku 6 hodín, robí to externá firma (čiže firma kamaráta niektorého z riaditeľov) a stojí to za pilu míču. V Nemecku to trvalo 20 minút, urobil ho technológ a pre bežnú prevádzku to bohate stačilo.

Následne sme boli zadelení do jednotlivých zmien. Tí, ktorí mali akurát dennú, ostali na pracovisku, ostatní šli na ubytovňu.

Celkovo atmosféra v Nemecku oproti dusnu na Slovensku je neporovnateľná. Zatiaľ čo na Slovensku sa existuje buzerantským systémom kto z koho a to na všetkých úrovniach, v Nemecku vo fabrikách vládne skutočne až rodinná atmosféra. Je to naozaj iný svet. Ale o tom v ďalších pokračovaniach Hlavy XXIII.