teodor

„Každý svojho šťastia strojcom“

Sallustius Flavius

  Osud. Osudová láska. Osudové stretnutie,… Existuje niečo také? Alebo je to len básnická „inotaj“? Je možné, aby sme všetci a všetko boli riadení neúprosným osudom? Je osud vecou náhody alebo si človek vytvára svoj osud sám svojimi činmi, slovami, myšlienkami? Samozrejme, teoretizovať  by sme mohli donekonečna ale skúsme sa pozrieť na seba a svet okolo nás a preskúmajme fenomén osudu takpovediac „empiricky“. 

   Celkom určite mnohí už nejaké to proroctvo počuli, niektorí si možno svoj osud dali „vyveštiť „ u kartárky alebo veštice. Kto by nechcel poznať to, čo ho čaká? Je to tak vzrušujúce. Proroctiev a predpovedí budúcich udalostí je na svete celá hromada. Je však celkom neodškriepiteľné, že mnohé z nich sa plnia a to doslova a do písmena, hoci boli vyrieknuté desiatky, stovky, možno až tisíce rokov pred tým ako sa majú udiať. Ako je niečo také možné? Ako je možné, že niekto dokáže predpovedať budúcnosť na roky, desaťročia, storočia ba snáď aj tisícročia dopredu? Niečo také je možné len za určitých podmienok. Musí platiť zákon príčiny a následku a nesmie existovať tzv. náhoda. Prípadne ak sa aj do systému dostane nejaká „nehomogenita“ musí existovať korekčný systém, ktorý udržiava chod udalostí v dopredu určených dráhach. Ináč by nebolo možné s takou presnosťou a adresnosťou určovať deje v budúcnosti. Ak je daná budúcnosť, tak celkom určite bola daná niekedy aj minulosť, lebo aj tá bola kedysi budúcnosťou. Čiže dané je vlastne všetko od počiatku … či?

   Je možné, aby jednotlivý človek prelomil pevnú štruktúru svojho osudu? Nie je to možné, aspoň nie u drvivej väčšiny ľudí.. Možné by to snáď bolo len vtedy, ak by človek dokázal reálne pohnúť vesmírom, ak by dokázal vesmír premôcť. Osud všetkých a všetkého, zdá sa, je dávno zapísaný a teda aj predurčený vo hviezdach. Ono to na prvý pohľad znie tak trochu šialene, ale keď sa nad vecou zamyslíme  nezaujato, zistíme, že to tak s najväčšou pravdepodobnosťou naozaj aj je. Už starí mudrci vravievali : Kto sa osudu podriadi, toho osud nesie životom ako nesie pevná loď námorníka na mori, kto sa osudu nepodriadi, toho osud vlečie za sebou ako zločinca v okovách.

   Na prvé prečítanie sa zdá, že takáto životná  „perspektíva“ nie je príliš lákavá a ako by sme v dnešných časoch povedali, nie práve „demokratická“. Celý život totiž potom stráca zmysel a poéziu. Ľudia dnešných čias sú totiž presvedčení, že majú svoje „osudy“ vo vlastných rukách. Skutočne, keď sa nad tým zamyslíme, naozaj nám vychádza asi toto: načo by som sa potom mal o niečo snažiť, prečo by som sa mal snažiť žiť mravne, či dokonca striedmo, keď je všetko dané vopred? Veď potom teda jedzme a pime, čo to dá …

   Pri hlbšom pohľade ale zistíme, že predurčenosť dejov v živote každého človeka zase nemusí byť až taký zlý „výmysel“. Keď si totiž človek tieto skutočnosti uvedomí, odpadnú mu obavy z budúcnosti a zo života ako takého. Veď pokiaľ hlavná línia života je vopred stanovená, tak prečo sa trápiť nad tým, čo bude? Bude to tak, či tak.

   Má ale potom nejaká „mravnosť“ (pozor mravnosť nie sú len posteľné scénky, je to hlavne o mravnom konaní ako takom, čiže klamanie, podvádzanie, ohováranie, kradnutie a ja neviem čo všetko možné) vôbec zmysel? Nuž skutočnosť je taká, že jedine „mravnosť“ má aký taký zmysel, všetko ostatné sú len kulisy, iba dekorácie, je to iba honba za vetrom.

   Tak, ako sme si tento náš súčasný osud „uplietli“ niekedy dávno v minulosti, tak si aj teraz „pletieme“ svoj osud tam niekde do ďalekej budúcnosti. A ako? Práve prostredníctvom „mravného“ alebo „nemravného“ konania(slovami skutkami aj myšlienkami). Celé univerzum nie je totiž nič iné, ako jedna úžasná, dokonalá hra energii. Energetické potenciály majú aj naše myšlienky, slová, činy. A práve z týchto energií je upletený náš „osud“. A ako to celé funguje? V celku jednoducho. To, že nás v živote stretávajú určité udalosti, situácie,  je vecou „osudu“, to nezmeníme. Jediné, čo ale môžeme „urobiť“, je zaujať v daných situáciách postoj k danej situácii. Inými slovami, záleží na tom, ako danú situáciu „spracujeme“, ako na ňu zareagujeme.

   Zatiaľ, čo nevedomí ľudia reagujú buď kladne(prehnanou radosťou) alebo záporne(hnevom a rozčúlením), jedine človek vedomý, uvedomelý reaguje správne, teda indiferentne, nie však bezcitne.  Áno,  je to práve nevedomosť, ktorá umožňuje prakticky dokonale kalkulovať budúce deje vo svete ale aj v živote jednotlivých bytostí. Ak totiž človek koná nevedome, koná na základe  princípu zákona akcie a reakcie (ty buchneš, ja buchnem, ty buchneš, ja buchnem,…).

   A tu niekde sa skrýva možnosť predsa len  „zmeniť“ svoj osud. Pointa tkvie v zámernom porušovaní zákona akcie a reakcie (ty buchneš, ja nebuchnem,…). Koleso osudu je možné teda „zlomiť“ akýmsi vytváraním osudového anti-kolesa. Čo sa vlastne vtedy deje? Nie, nevytvára sa nejaký nový, lepší osud (aspoň nie hneď teraz). Ten je predsa vopred daný. Deje sa to, že sa akoby koleso osudu urýchľuje, zvyšuje „otáčky“. Preto sa aj často stáva (takmer vždy), že človeka, ktorý sa rozhodne, že sa vydá na cestu životom „lepšími“ chodníčkami, zo začiatku stretávajú jedna prekážka za druhou. To je ten „zrýchlený“ pohyb kolesa osudu. Keby ten daný jedinec žil „normálnym“ spôsobom života, mal by tieto „prekážky“rozložené v živote (a pravdepodobne aj v ďalších existenciách) relatívne rovnomerne. Ale takto, keďže zámerne porušuje zákon akcie a reakcie, začnú sa mu tieto, zväčša nepríjemné, udalosti kopiť jedna na druhú. To sú tie „dozreté“ činy z minulých ale aj zo súčasnej existencie. Až keď sa vyčerpajú všetky „staré“ zásoby, až vtedy je človek akým-takým pánom svojho osudu.

   Otázkou je, koľko je na svete a v spoločnosti  ľudí, ktorí vedome „porušujú“ zákon akcie a reakcie? Koľko je tých „nehomogenít“, fluktuácií?  Málo, velice, prevelice málo. Z hľadiska štatistickej matematiky, takmer žiadne nie sú. A aj práve preto je možné celkom úspešne „predpovedať“ budúcnosť, či už jednotlivcov, národov ba i celého vesmíru… 🙂