teodor

„ Nie je všetko zlato, čo sa blyští.“

                               Slovenské príslovie

     Na svete nájdeme celkom určite iba málo ľudí, ktorí by nemali radi pekné, slnečné počasie. Len si to predstavte : letný deň, sýtomodrá obloha, kopovitá oblačnosť a pomedzi mraky predierajúce sa slnečné lúče. No nie je to krásny obraz? Slnko ako zdroj svetla, tepla, …

     Keď si predstavíme našu hviezdu Slnko ako loptu o priemere cca 20 cm, planéta Zem by bola v tejto mierke vzdialená od Slnka cca 21m a mala by priemer cca 2 mm. Mesiac by bol od Zeme vzdialený cca 40 cm a mal by priemer cca 0,6 mm.

   Vzhľadom k veľkosti Slnka, Zeme a Mesiaca, by slnečné lúče mali dopadať na zemský povrch takmer rovnobežne.

     Potom, prečo ale vidíme nad našimi hlavami niečo takéto :

      Pochopiteľne, jedná sa o úkaz lomu slnečných lúčov, ale prečo lúče smerujú k „Slnku“, ktoré, ako sa z obrázku (ale aj zo skúseností) javí, je iba pár kilometrov, možno pár desiatok kilometrov nad povrchom Zeme? Veď predsa vieme, že Slnko je od Zeme vzdialené cca 150 000 000 km. Ak by totiž Slnko bolo umiestnené iba pár km nad zemským povrchom, tak pozorovatelia napr. v Afrike by žiadne Slnko vidieť nemohli. Ale oni ho vidia a vidia ho rovno nad hlavami (v Európe sa Slnko nachádza z pochopiteľných dôvodov viac alebo menej nad južným obzorom – v čase obeda). Ako je toto všetko možné? Je to možné jedine preto, lebo každý pozorovateľ stojaci na povrchu Zeme vidí akoby „svoje“ vlastné „Slnko“.

     Pozorovateľ A vidí „svoje“ Slnko (je to ten žltý prúžok v bledomodrom kruhu) a pozorovateľ B vidí tiež to „svoje“ Slnko. Ten slabšie modrý kruh okolo Zeme predstavuje vrchné vrstvy atmosféry. A ako je toto možné?

     Celkom jednoducho. Svetlo je totiž neviditeľné. Je ho možné „zbadať“ až keď sa dostane do kontaktu s „hmotou“. Je všeobecne známe, že vesmír je plný svetla a predsa tam vládne tma tmúca. Prečo? Lebo vesmír je zúfalo prázdny a studený. Teda, až keď sa svetlo pochádzajúce zo Slnka „oprie“ o vrchné vrstvy  zemskej atmosféry, vzniká vyššie popísaný jav. Svetlo zažiari a zároveň zohreje všetko, s čím príde do kontaktu. Preto každý pozorovateľ „vidí“ subjektívne to „svoje“ Slnko iba pár kilometrov nad obzorom, resp. nad povrchom Zeme, hoci je to v podstate len určitý druh optickej ilúzie. Vrchné vrstvy  zemskej atmosféry v tomto prípade slúžia vlastne ako akési gigantické premietacie plátno.

     Podobne je to aj so svetlom Mesiaca a hviezd. Predstavte si, že ste v kine, sedíte v hľadisku, pred sebou máte premietacie, polopriepustné, riedke plátno. Všade je tma. Iba jedna malá žiarovka svieti na opačnej strane premietacieho plátna, umiestnená povedzme nejakých 8 metrov za plátnom v strede oproti vám. Ak by ste sedeli v strede hľadiska, videli by ste „žiarovku“ zhruba v strede premietacieho plátna. Ak by ste sa ale premiestnili, povedzme na ľavý okraj hľadiska, žiarovka by sa posunula zo stredu plátna smerom do ľava. Videli by ste ju niekde na ľavej strane plátna.   

     Možno si niekto povie. No Bóoože, aké banality!  V podstate áno. Z týchto banalít vyplývajú isté v celku závažné poučky. A ako znejú tieto poučky?

1. Aj keď pozeráme všetci na jednu a tú istú vec, neznamená to ešte, že vidíme všetci to isté.
2. Aj keď každý z nás vidíme rôzne veci, neznamená to ešte, že nepozeráme na jednu a tú istú vec.

     Spomeňte si na tieto dve poučky, keď sa budete niekedy kochať pohľadom na slnečné lúče. A nielen vtedy :-).