teodor

Je ťažké žiť vo svete a je ťažké žiť mimo svet.

Je ťažké žiť s tými, ktorí sa zo sveta tešia a tými, ktorí nemajú stály domov (mníchmi).

Ži v pokoji a tvoje utrpenie skončí….

Buddha

Ešte mám v živej pamäti udalosti novembrového prevratu v 89-tom. Ľudia boli plní očakávaní niečoho nového a hlavne lepšieho. Václav Láhev nás z pódia rázne varoval pred klamármi, ktorí šíria lži o nezamestnanosti a iných biedach kapitalizmu. Nie sme ako oni, tvrdil vo svojich plamenných prejavoch. A ľudia mu uverili. Uverili večne ožratému klamárskemu židovi, že ich dovedie do krajiny zasľúbenej… Smiešne? Ako komu…

V dnešných dňoch, 34 rokov po prevrate, čo myslíte, zmenila sa nejako situácia? Napr. čo sa týka sľubov politikov a postojov občanov k nim? Zdá sa, že ani veľmi nie. Promiskuitný, mravne zdegenerovaný žid Kolesár nasľuboval ľuďom , že im postaví 25 000 bytov ročne. A somári ho zvolili …Ďalej to už poznáte…

Ako áno, ako nie, úplne náhodou som si sadol k televízoru, práve keď bola vysielaná relácia ku príležitosti 34. výročia Nežnej revolúcie (vyššie spomínaný prevrat). Okrem moderátora boli v relácii štyria hostia. Jeden mladý učiteľ, jeden mladý ekonóm (tuším) a dvaja potkani. Jeden starý, už plešatý začínajúci sa podobať na démona a jeden mladý, s beťárskymi fúzikmi, podobajúci sa vitálneho mladého čertíka, v plnej sile a entuziazmu budovania krajších kapitalistických zajtrajškov.

Bolo vskutku zábavné sledovať túto reláciu. Zatiaľ čo mladí intelektuáli (učiteľ a ekonóm) sa vyjadrovali k témam vecne a triezvo, tak spomínaní potkani, tak na tých som sa teda pobavil.

Starý potkan, keďže si bol vedomý, že ešte žijú ľudia, ktorí zažili socializmus, bol vo svojich tvrdeniach opatrný. Zato mladý truhlík, cca 25 ročný – tipujem, ktorý všade bol, všetko videl a všetko vie, doslova chrlil perly o tom, aký bol socík zlý, hnusný… ako keby on bol na svete 1000 rokov a prežil útrapy socializmu vo všetkých socialistických krajinách dokopy. Nebudem tu spomínať všetky jeho drísty. Za všetky snáď jeden jediný. Podľa neho komunistické krajiny ako napr. Československo žili na dlh. Zadlžovali budúce generácie. Až tak, že po prevrate v 89-tom Československo nie že nemalo žiadne dlhy ale práve naopak malo pohľadávky. Čiže iné štáty dlžili Československu. Podotýkam, že nie som zastáncom bývalého režimu.

Nikde ani slovka o desaťtisícoch mŕtvych bielych koní, zahrabaných po slovenských lesoch, o tisíckach sociálnych samovrážd vykonaných v mene slobody a demokracie, o rozpadnutých rodinách, nehovoriac o totálnom úpadku morálky ako takej, … atď.

Ďalej sa už o týchto dvoch služobníkoch satanových rozpisovať nebudem, iba by som sa zbytočne rozčúlil. Niečo iné je meritom tohto článku. Dnes 34 rokov po prevrate, keď už sme mali byť 20 rokov druhým Švajčiarskom (podľa tvrdenia zase iného klamára a podvodníka), keď už sa chlapci pri korytách začínajú medzi sebou rovno strieľať, zaznieva z vrchných poschodí spoločnosti hlas, ktorý nabáda na zmierenie.

Zmierenie v spoločnosti, v politike a ja neviem kde všade.

Problematiku zmierenia sme toť preberali s alterkamarátom Lacim v krčme. Laci je baník na dôchodku.

-Ja by im dal takého zmierenia, až by im zle prišlo !! – rozohňoval sa Laci.

-Laci, kľud …. – oponujem mu.

-Všetkých by som si ich dal postaviť do radu a dovtedy by som ich fackal, pokiaľ by som nemal ruky po lakte od krvi !! – neprestával fantazírovať mierne podnapitý Laci.

Radšej som bol už ticho, nechcel som, aby sa mi nejaká facka ušla už teraz. Ako človek, humanista, filantrop a pacifista som proti akémukoľvek hrubému násiliu. Pre vysvetlenie, facka od Laciho by pravdepodobne znamenala okamžité ukončenie všetkých mojich problémov.

Tak ma napadlo, kedysi, keď som bol ešte mladý, perspektívny, celkom dobre vyzerajúci muž, som čítal knižku od Jacka Londona. Bol to dobrodružno psychologicko filozofický román – Morský vlk. Tento román bol niekoľkokrát sfilmovaný, podľa mňa bezúspešne, toto dielo jednoducho treba prečítať, odporúčam.

Spomenul som si na scénu tohto románu, keď sa despotický kapitán Vlk Larsen pohádal s námorníkom Johnsonom (tak sa tuším volal). Chcel ho okamžite potrestať, no hlavný hrdina tohto románu, zároveň rozprávač deja, Solomon Van Vayden (prezývaný Slon) u kapitána zariadil, aby spomínaný námorník nebol potrestaný fyzicky. Kapitán Slonovi sľúbil, že na Johnsona nevztiahne ruku.

Svoj sľub dodržal ale pri prvej veľkej búrke dal námorníka Johnsona nasadiť do člna a nechal ho napospas zúriacim vlnám morskej búrky… Čiže ruku naňho nevztiahol ale prakticky ho zlikvidoval.

A tak ma napadlo … po prevrate boli ľudia okradnutí, oklamaní, orabovaní prakticky o všetko a ešte im boli ruky zviazané tak, že sa nemohli prakticky nijako brániť.

Čo keby sa namiesto násilia, ako ho propagoval vyššie spomenutý Laci, použilo nenásilné, humanistické riešenie? … Niečo ako humánne bombardovanie v bývalej Juhoslávii. 🙂

Pozbierať všetkých novembrových a ponovembrových zločincov, zaviesť ich hlboko do temného lesa, 10-15 km od civilizácie, postaviť ich na stoličku, ruky zviazať za chrbtom, okolo krku uviazať kravatu a upevniť ju na konár nad hlavou… odísť a nechať ich tam stáť, … nech si sami odkopnú stoličku spod seba.

Všeličo človeka napadne, keď má vypité, či? 🙂