11. Ako je to vlastne s nulou a nekonečnom v matematike … a nielen v matematike :-)

„Kto dokáže zabudnúť sám na seba, toho si svet zapamätá.“

         Jack London

   Nekonečno, nula, … pojmy, ktoré si väčšina z nás jednoducho nedokáže ani len predstaviť. Skúšali ste už niekto predstaviť si nič? Pri predstave : „Nemám žiadne jablká.“ – si človek v prvej chvíli predstaví jablká, …  ktoré nemá. Ale predstaviť si nič ?

    Pri predstave nekonečna nám akú-takú náplasť ponúka kružnica, kruh. Ak by sme si na pomyselnej kruhovej dráhe nestanovili viditeľný začiatok, chodili by sme do kruhu donekonečna.

    Ako sa ale nula a nekonečno majú v matematike, kráľovnej všetkých exaktných vied? Úprimne povedané, všelijako. Raz tak, raz onak, podľa potreby. Existuje však jeden prípad použitia nuly a nekonečna v matematike, ktorý je tabu, ktorého sa všetci matematici a vedci boja ako čert svätenej vody. Ktorý to je?

   Už ako malým žiačikom na základnej škole, potom ako stredoškolákom a nakoniec ako vysokoškolákom nám naši učitelia vtĺkali a stále vtĺkajú do hláv: „NULA NESMIE BYŤ V MENOVATELI ZLOMKU! Nikdy a za žiadnych okolností! Prečo tá averzia, prečo tá nechuť „pustiť“ nulu do menovateľa zlomku? Keď sme sa na to pýtali učiteľov, vždy nám bolo povedané: „Zlomok s nulou v menovateli nemá zmysel.“ Je to naozaj tak? Naozaj nemá zlomok s nulou v menovateli žiaden zmysel?

   Skúsme sa na tento problém pozrieť tak trochu inak.  Predpokladajme, že máme jeden PIZZA koláč, ešte teplý uložený v alobale pekne v papierovej krabici. Preskúmajme, čo sa stane s týmto koláčom, keď ho pomyselne budeme deliť od nekonečna (nekonečného počtu záujemcov o jeho konzumáciu) až po nulu (čiže žiaden stravník). PIZZA koláč si zadefinujme ako jedničku (1) v čitateli a v menovateli zlomku budeme obmieňať počty stravníkov.

   Začnime teda nekonečnom v menovateli:

                      1

                ————-   =   0

                       ∞

   Ak PIZZA koláč rozdelíme medzi nekonečné množstvo „hladošov“, prakticky pre každého z nich ostane v podstate – nič – nula (0). Je to logické a v celku pochopiteľné.

   Teraz uberieme počet stravníkov z nekonečna (∞) na , povedzme 100:

                      1

                ————-   =   0,01

                    100

   Tu sa už ujde každému stravníkovi  jedna stotina z celého PIZZA koláča.

   Ak znížime počet stravníkov na desať (10), dostane každý jedák jednu desatinu koláčika:

                        1

                ————-   =   0, 1

                       10

    To už je celkom slušný dielik pre intelektuálneho aristokrata.

   Postupným znižovaním počtu stravníkov, každý jeden z nich dostane stále väčší a väčší diel z celého PIZZA koláča. Pri menovateli o veľkosti – 1 – dostane celý koláč jeden jediný hladoš.

                        1

                ————-   =   1

                       1

   Tu by sa každý „rozumný“ konzument zastavil a povedal by si: „ Ďalej už netreba ísť, mám PIZZU sám pre seba, viac už nemôžem získať.“

   Skúsme však predsa len menovateľa ďalej znižovať, čiže akoby uberať zo samého seba. Čo sa bude diať? Ak znížime jednotku v menovateli na polovicu – dostaneme:

                        1

                ————-   =   2

                       0,5

   Dostaneme paradoxne PIZZE dve.

   Ak sám seba,  akoby svoju túžbu po PIZZA koláči, pomyselne „zmenším“ na  – 0,1- (jednu desatinu), dostanem:

                        1

                ————-   =   10

                       0,1

   Dostanem desať PIZZA koláčov. To už znie takmer ako sci-fi.

   A tak ďalej, postupným „umenšovaním“ seba samého, dostávam na počudovanie vo výsledku stále viac a viac PIZZA koláčov.  Až, paradoxne, pri „zániku“ seba samého, svojich chcení,  získavam nekonečný počet koláčov …

                       1

                ————-   =      ∞                 

                       0

    A tu je vlastne ukrytý ten malý „čertík“, ktorého sa tak veľmi „tento“ svet bojí.

       Čitateľ  –   to je hmotný svet a jeho „lákadla“

       Menovateľ  –  to sme my, to sú naše túžby, naše potreby

   Preto nikdy a za žiadnych okolností nesmie byť v menovateli nula. 🙂

   Pretože, keby sa väčšina ľudí vzdala svojich želaní a túžob, čo by sa stalo? Nuž áno, tieto osoby by pochopiteľne pozanikali, aj keď „na oplátku“ by získali neporovnateľne viac, ako jeden PIZZA koláč. Ale okrem toho by sa stalo niečo oveľa horšie. „Ľudia“, ktorí iných ľudí (prostredníctvom dobre živených chtíčov) používajú len ako zdroj svojho vlastného dočasného hmotného obohatenia, by zrazu mali problém. Ostali by na tomto svete sami so sebou a sebe podobnými … a to by bolo zlé, veľmi zlé…:-)

93. Optimizmus alebo pesimizmus? Čo je v skutočnosti väčšie zlo?

23.08.2026

„Aaale Teodorko, čo si sa už načisto zbláznil? Veď je nad Slnko jasnejšie , že optimizmus je lepší ako pesimizmus“ … Toto si pravdepodobne povie každý čitateľ nadpisu tohoto článku môjho blogovania. Ale …je to tak naozaj? Je optimizmus lepší ako pesimizmus? Čo je lepšie ? Byť relatívne šťastným, vyrovnaným pesimistom alebo večne [...]

92. Čo je to vlastne ten fašizmus?

09.08.2026

Často, žiaľ až príliš často sa v dnešnej dobe skloňuje v mediach slovo fašizmus. Týmto slovíčkom sa narába veľmi ľahkovážne, podľa momentálnej potreby toho ktorého aktéra na politickej alebo mediálnej scéne. Bežný človek tomuto výrazu vôbec nerozumie. Ten vie iba toľko, že fašisti boli Nemci za druhej svetovej vojny v Nemecku, hlavne esesáci a hitlerjugend (tí [...]

91. Konečné riešenie rómskej otázky

18.05.2026

Častokrát vídavame v TV reportáže z prostredia tzv. rómskych osád. Biedne chajdy, chaos, bordel a veľa detí, aj psov, … potulujúcich sa po osade a okolí, špinavých, otrhaných, niekedy posielajúcich hasičov do pi.., hádžucich kamene na okoloidúce autá a pod. Sám som kedysi prechádzal okolo takejto osady, tuším to bolo niekde na Spiši … no niečo hrozné. Mnoho [...]

teodor

...nemyslím, teda som večný ?

Štatistiky blogu

Počet článkov: 94
Celková čítanosť: 262077x
Priemerná čítanosť článkov: 2788x

Autor blogu