„Intelekt je neviditeľný pre toho, kto žiadny nemá.“
Arthur Schopenhauer
Nachádzame sa v dobe, keď absolútna väčšina ľudí žije v absolútnom zajatí „materialistického“ zmýšľania. Hoci sa každý bije do pŕs, akú on nemá fantastickú dušu, svojimi činmi prakticky všetci dokazujeme, že sme skrz na skrz „materialisti“ a za jedinú pravú skutočnosť považujeme to, čo možno vidieť očami, počuť ušami, či chytiť rukami … atď. Z masmédií sa na ľudí denno-denne valia hromady intelektuálno-kultúrneho hnoja, ktorý v nás len utvrdzuje už nastúpenú cestu požívačníctva a pažravosti.
Ako to teda je s oným tajuplným životom ľudským? Aký to má všetko zmysel? A ako je to vlastne so „životom“ po živote? Áno, aj v týchto ťažkých, neradostných dobách sa nájde pár ľudí, ktorých tieto otázky zaujímajú a dokonca sa nájdu aj jedinci, ktorí o týchto veciach dokážu uvažovať. Je skutočne svet a život len jedno veľké „hryzovisko“, kde silnejší zožerie toho slabšieho, ako to tvrdí vo svojich, u nás celkom neznámych dielach, Herbert Spencer, a ako o tom píše vo svojich románoch a poviedkach Jack London? Je život a svet len výsledkom materiálno – hmotnej interakcie jednotlivých členov a skupín bytostí? Je zmyslom života neustály boj, rozvoj, rozpínanie sa? Je to naozaj všetko o tom : „Kto z koho?“. Alebo je to všetko tak trochu ináč? Skúsme sa nad touto v celku závažnou témou nestranne zamyslieť.
Tento článok tak trochu voľne nadväzuje na článok Nr.7, kde píšem pár postrehov o „duši“ človeka. Nakoľko je zrejmé, že človek, jednotlivec nemá žiadnu, trvalú, či večnú dušu, vyvstáva otázka: „Aký zmysel má potom žitie a bytie človeka?“ Veď ak smrťou tela všetko končí, aký zmysel by malo akékoľvek obmedzovanie svojich vášní a chtíčov? Veď potom teda žerme a pime, žeňme sa a vydávajme, čo to dá! Nie?
Na prvý pohľad to skutočne tak vyzerá a mnoho ľudských bytostí takýmto štýlom života aj skutočne žije. Ale len na prvý pohľad. Keď sa totižto životu a bytiu človeka, a nielen človeka, prizrieme bližšie, zistíme, že to nie je také jednoduché ako by sa mohlo zdať. Ono totiž za každú „žúrku“ príde skôr či neskôr vyúčtovanie. V praxi to znamená, že nie je možné donekonečna žrať, piť a užívať si bez toho, aby sa v neskoršej dobe nedostavili následky takéhoto konania a zmýšľania.
A táto skutočnosť nám vlastne aj tak trochu napovedá, v čom je skrytý zmysel života ľudského. Zmyslom života človeka totiž nemá byť ustavičný rozvoj a rozpínanie sa v „hmotnom“, materiálnom svete, ale presný opak. Teda útlm, akési zavinutie sa do seba. A útlmom sa nerozumie len určitá skromnosť v materiálnych záležitostiach, ale aj útlm v oblasti myslenia človeka. Cieľom je dopracovať sa k nemysleniu, v podstate k zničeniu svojho malého „ja“. O čo konkrétne sa jedná a ako na to, napíšem v niektorom z budúcich článkov.
Ja viem, v tejto chvíli, hlavne ženské plemeno začne bubnovať na poplach: „Veď keď sa všetci zriekneme „svetských“ záležitostí, človek zanikne!“. Ubezpečujem všetky takto ustrašené dámy, že nemusia mať absolútne žiadne obavy z toho, že by človek zanikol z tohto dôvodu. :-))
Teraz, keď už vieme, čo by malo byť zmyslom života človeka, by sa možno niekto mohol opýtať: „ A prečo by malo byť zmyslom života človeka „utlmovanie“? Čo „ja“ z toho budem mať?“ Áno, skutočne, pre bežného človeka je toto celkom oprávnená otázka. Skúsme na túto otázku nepokrytecky odpovedať. Naozaj, čo bude mať človek z toho, že počas života bude, ako sa vraví, „sušiť hubu“? Odpoveď znie: „Veľa, veľmi veľa ale – a to je ten paradox – súčasne nič, absolútne nič.“
Aby sme správne pochopili tento zdanlivý rozpor, je potrebné pochopiť a ujasniť si niekoľko základných vecí. Každý ľudský (a nielen ľudský) počin nesie v sebe, po jeho vykonaní, určitú objektívnu ( absolútnu – akoby vo vzťahu k univerzu) a zároveň určitú subjektívnu (akoby pridanú – má význam iba pre dotyčného) hodnotu, pomocou ktorých sa manifestuje, prezentuje vo večnosti. Absolútna-objektívna hodnota činov má dlhodobé a širokospektrálne účinky, pridaná-subjektívna časť je obvykle krátkodobejšieho dosahu. Tieto dve hodnoty našich činov určujú nejakým spôsobom budúce deje v našich životoch. Ide pritom o činy myšlienkami, slovami a skutkami. Človek teda nepretvára a nevytvára „hodnoty“ len v hmotnom, prejavenom svete, ale, a to je ešte dôležitejšie, svojimi počinmi vytvára akési energetické „podhubie“ budúceho diania.
Tu niekde pozorný čitateľ môže vytušiť odpoveď na vyššie položenú otázku: „Čo ja z toho budem mať?“ Nakoľko drvivá väčšina ľudského osadenstva planéty Zeme (o neľudských nehovoriac) žije plne v zajatí svojich túžob, chtíčov a vášní, musí byť každému súdnemu človeku jasné, že ich počiny a výčiny ponesú v sebe pečať tých – ktorých túžob, chtíčov a vášní. A podľa toho, aké pečate tieto ľudské činy v sebe ponesú, taká bude aj odozva z onoho energetického „podhubia“ vo večnosti a tak sa budú aj vyvíjať životy oných milých entít niekde v budúcnosti. Či už to bude v tejto existencii, v budúcej existencii alebo v niektorej z ďalších budúcich existencií.
Teraz si povedzme niečo o reinkarnácii. Ako to vlastne je s onou reinkarnáciou a či vôbec niečo také existuje. Idea reinkarnácie je známa už pravdepodobne veľmi dávno. Do Európy tento pojem priniesla madame Blavatská, ktorá ho začlenila do svojej theosofickej náuky. Pripomeňme si, že podstatou reinkarnácie je akési sťahovanie sa duše človeka (rozumej jednotlivca) po smrti hmotného tela do ďalšieho, nového tela. Má tento názor nejakú pravdivostnú hodnotu? Veď ak človek nemá stálu, trvácnu dušu, stále , trvalé „ja“, ako by mohla táto putovať z tela do tela?
Pravda je totiž taká, že tak, ako nemôže existovať telo bez „duše“, tak isto nemôže existovať ani „duša“ bez tela. Obe tieto zložky tvoria totiž nerozlučnú dvojicu. Mnoho ľudí sa napríklad domnieva, že myslenie, cítenie a vnímanie je výlučnou funkciou mozgu. (Zlé jazyky dokonca tvrdia, že u niektorých ľudí funguje mozog iba ako prietokový chladič krvi :-)). Nie je to tak celkom pravda. Na myslení, cítení a vnímaní sa podieľa celé telo komplet (s dôrazom na vnútorné orgány ako je srdce, pečeň, slezina ,…). Vo výraznej miere sa toto týka hlavne nálady človeka. A nálada je jednou z najdôležitejších prejavov „duše“.
Tí, čo vedia astrálne „cestovať“, by teraz mohli povedať: „Ale veď moja duša sa dokáže odpútať od tela a ísť trebárs na iné planéty pozrieť sa, ako to tam vyzerá“. Zase, je to len polovičatá pravda. Počas astrálneho cestovania „duše“ je telo stále živé a teda určitým spôsobom je stále spojené s „dušou“.
Týmto a podobnými spôsobmi by sa dalo uvažovať donekonečna. Ale poďme ďalej. Ak teda človek nemá večnú, trvalú „dušu“ a teda ani nemôže existovať žiadna reinkarnácia, ako potom tie „dočasné“ „duše“ vznikajú? Veď každý človek (aspoň drvivá väčšina) myslí, cíti, vníma, čiže disponuje určitými „duševnými“ mohutnosťami. Odkiaľ, kde sa tieto „duševné“ kvality berú, ako vznikajú?
Odpoveď je veľmi jednoduchá: „V tele človeka“. Tam je skryté tajomstvo „duše“. Viď článok Nr.7. Svojimi dnešnými činmi si človek takpovediac buduje svoju budúcu existenciu, niekde tam, v nevedomej večnosti (to sú tie „poklady na nebesiach“, kde ich zlodeji neukradnú, mole nezožerú a hrdza nezničí …) A aké „poklady“ si človek za života „nahonobí“, tak taká bude v konečnom dôsledku jeho budúca existencia, jeho budúce telo a teda aj jeho budúca „duša“. Aj keď slovíčko jeho, nie je tak úplne presné :-).
Ešte trochu inak povedané, drvivá väčšina ľudí si počas momentálnej existencie vytvorí určitý , nazvime to – energetický „batôžtek“ (skôr uzlíček nervov :-)), ktorý, keď človek zomrie, teda keď sa jeho hmotné telo rozpadne, nemá s „kým“ interagovať a v dôsledku absencie kontaktu si „hľadá“ automaticky nejakého iného „spojenca“, iné telo, prostredníctvom ktorého by sa manifestoval v tomto svete. Keďže u už narodených jedincov to nie je možné (každý už má „svoju“ „dušu“), nachádza táto „energia“ útočište v lonách oplodnených žien (v tom lepšom prípade :-)) Tak človek –telo prichádza k svojej „duši“ (alebo duša k telu?).
Možno tí chytrejší v tejto chvíli zastrihajú ušami a povedia si: „No dobre, ale veď keď ja nebudem vytvárať svojou vôľou žiadne energetické oné balíčky, tak „ja“ v podstate zaniknem.“
Nuž, čo sa týka hmotného tela, tu zanikneme celkom určite raz všetci. A čo sa týka „duše“, tak „tí“ s „balíčkami“ sa opäť budú trápiť v samsare (nekonečný kolobeh života) a „tí“ bez „balíčkov“, tak tí jednoducho nebudú, splynú s nirvánou, večnou prázdnotou, ktorá je podkladom všetkého prejaveného, všetkého, čo je. Inými slovami, dosiahnu večnú blaženosť bez „ja“, kde niet utrpenia. … Alebo je to celé úplne ináč?:-)
Utrpenie je, ale nie je žiaden trpiaci,
Čin nie je konaný žiadnym činiteľom,
Nirvana je, bez osoby do nej vstupujúcej,
Cesta je, ale pútnika nenájdeme …
BUDDHA
Veriaci uctievaním predstavy Boha osudu, nič... ...
Lepšie veriť sebe, ako nejakým chiméram,... ...
Aj zázrak má svoju logiku - príčinu,... ...
a čo, ty azda neveríš v zázraky...:-) kde si... ...
no tak to je zasa iný typ filozofického... ...
Celá debata | RSS tejto debaty