teodor

„Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo Syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“

Slová Ježiša Krista z Nového Zákona (tzv. tvrdá reč)

Ako mladý muž som vyššie spomenuté slová často počúval na kázňach v kostole. Pán farár nám hovoril, že je to veľké tajomstvo viery. Aké, to ani on sám nevedel. Pravdepodobne.

Ale, ako som už kdesi spomenul, bol som a aj stále som typ človeka, ktorý chce všetko vedieť, všetko spoznať. A ako sa zdá, rozlúskol som aj toto biblické „tajomstvo“.

Pri svojich filozoficko-mystických potulkách som narazil na veľmi zvláštny text, podobenstvo, veľmi podobne popisujúci vyššie spomenutý jav (jedenie mäsa a …). Tento, doslova hororový text, však pochádzal z ďalekej Ázie a napísaný bol niekoľko storočí pred naším letopočtom a údajne bol vyslovený samotným Buddhom.

Nebudem tu tento text hodnotiť a vytvárať domnienky, tie nech si vytvorí každý sám, nech každý sám zhodnotí kto od koho odpisoval …a komolil.

A tu je spomínaný úryvok z buddhistických textov Pálijského kánonu, ktorý tu uvádzam v plnom znení.

************************************************************************

Samjutta nikája – Zdroj – 63.Synovo mäso (puttamasa)

V Sávatthí…
„Existujú, mnísi, tieto štyri výživy (áhárá) udržujúce bytosti, ktoré vstúpili do bytia a napomáhajúce tým, usilujúcim o vstup do bytia.
Ktoré štyri?
Za prvé je to telesná výživa (kabalíkáro áháro), hrubá alebo jemná,
za druhé dotyk (phasso),
za tretie mentálny zámer (manosaňčétaná),
a za štvrté vedomie (viňňánam).
To sú, mnísi, štyri výživy udržujúce bytosti, ktoré vstúpili do bytia a napomáhajúce tým, usilujúcim o vstup do bytia.(sambhavésínam).

A ako by sa malo pozerať na telesnú výživu, mnísi?
Ako keby sa, mnísi, muž so svojou ženou vydali na cestu pustou divočinou so svojim milým, ľúbezným jedináčikom a iba so skromnými zásobami jedla.
Po istom čase, mnísi, by im v divočine tieto skromné zásoby došli, vyčerpali by sa, zostávajúci kus divočiny by však stále ešte mali pred sebou.
Vtedy, mnísi, by si muž so ženou pomysleli:

´Naše skromné zásoby jedla nám došli, sú vyčerpané, zostávajúci kus divočiny však stále ešte máme pred sebou. Čo keby sme zabili tohoto nášho milého, ľúbezného jedináčka, pripravili si z neho sušené a nakladané mäso, a živiac sa mäsom nášho syna prekonali ba sme zbytok divočiny? Nech nezhynieme všetci traja!´

Potom, mnísi, by muž so ženou zabili svojho milého, ľúbezného jedináčka, pripravili si z neho sušené a nakladané mäso, a živiac se mäsom svojho syna prekonali by zbytok divočiny. A keď by jedli mäso svojho syna, bili by se v hruď (a nariekali): ´Kde si sa len podel, jedináčik náš? Kde si sa len podel, jedináčik náš?´

– „Čo myslíte, mnísi, jedli by, tento muž a žena, potravu pre zábavu? Jedli by potravu pre pôžitok? Jedli by potravu pre okrasu? Jedli by potravu pre ozdobu (tela)?“

– „Nie, pane.“

– „Nejedli by potravu, mnísi, iba za účelom prekonania divočiny?“

– „Áno, pane.“

– „Práve tak, mnísi, hovorím, by sa malo pozerať na telesnú výživu.
Ak je, mnísi, plne pochopená telesná výživa (kabalíkáre áháre pariňňáte), je plne pochopená vášeň po piatich prameňoch zmyselnosti (paňčakámaguniko rágo pariňňáto). A ak je plne pochopená vášeň po piatich prameňoch zmyselnosti, nie je tu žiadne puto (natthi tam samjódžanam), spútaný ktorým by sa ušľachtilý žiak mohol znovu vrátiť na tento svet (imam lókam).“