teodor

„Vox populi – vox Dei.“ (Hlas ľudu – hlas Boží.)

     Celkom bez mučenia sa priznám, že som od malička rád kreslil, neskôr som sa dokonca pustil aj do maľovania. Sem-tam „splodím“ nejaký ten obrázok :-). Na jednej vernisáži (nie mojej) kurátor výstavy, ako to už býva, v príhovore rozprával svoje „postrehy“ o umení. Dozvedel som sa, že v dnešnej dobe je vlastne veľmi ťažké, ba priam nemožné určiť, čo ešte je a čo už nie je umeleckým dielom. (Podotýkam, že pán kurátor je akademický maliar.) A dnes že už maľuje kde-kto (len si to predstavte – toľká drzosť :-)) a že diela amatérov sú niekedy lepšie ako diela akademických maliarov, atď …

     Na inej výstave, išlo o výstavu obrazov Vincenta Hložníka, som absolvoval celkom iný typ „umeleckého“ zážitku. Podľa vyjadrenia kurátorky výstavy, diela V.Hložníka boli v časoch „komunizmu“ prijímané nie práve s „nadšením“. Vravím si : „Prepánajána, prečo zakazovali  niekomu vystavovať obrazy, zvlášť, keď dotyčný umelec bol takpovediac produktom režimu a doby?“ Na túto nevyslovenú otázku mi pani kurátorka dala takmer okamžite odpoveď. Vraj to bolo kvôli tomu, lebo maliar sa zaoberal témami, ktoré boli v rozpore s vtedy razenou idológiou a svetonázorom.. Jednalo sa o mystické a náboženské témy. Dominantnou témou diel tohto umelca, hlavne jeho posledných období,  bola téma – apokalypsy. Spočiatku mi to bolo všetko trochu divné, až smiešne … „Precitnutie“ prišlo až po skončení výstavy. Z pozerania Hložníkových umeleckých diel ma príšerne rozbolela hlava. Pritom „bolehlav“ je pre mňa slovo neznámeho obsahu .

     Ako to teda je s oným umením? Je normálne, aby človeka z pozerania (vnímania) umeleckého diela rozbolela hlava? (Spomínam si teraz na fresku na železničnej stanici v Leopoldove – dielo Milana Mravca – táto freska šíri na pozorovateľa doslova fyzický chlad). Sú diela tohto typu vôbec umením? Ako je možné, že niektoré diela sú „pozerateľné“ bez ohľadu na obdobie, v ktorom boli vytvorené, a iné zas nie? Kde je hranica medzi umením a „neumením“. Čo ešte umelecké dielo je a čo už nie? Má umenie vôbec význam,  je vôbec potrebné tvoriť umelecké diela? A odkiaľ sa vlastne berie? Prečo niekto dokáže umelecky tvoriť a iný nie? Zaujímavý je napríklad fakt, že aj ľudia, ktorí nie sú schopní nič umelecké vytvoriť, vedia, čo je pekné, sú schopní umenie vnímať.

     Keď si vezmeme tento problém z lingvistického uhla pohľadu, čo dostaneme? Umenie, umelecké dielo, umelec. Čo tieto slová znamenajú? Vynárajú sa nám tu dva možné „korene“, a to slovo um – rozum a slovo umelý – neprirodzene vytvorený. Pri slovíčku – umelý – neprirodzene vytvorený, nie je až tak čo riešiť, pretože všetko vytvorené je svojím spôsobom umelé. Ale ak by ste umelcovi povedali, že tvorí umelecké dielo na základe umu – rozumu, zrejme by ste sa ho dosť nevhodne dotkli . Možno až urazili :-). Drvivá väčšina umelcov si totiž myslí, že to nie ani tak ich um, ale skôr ich „duša“ vytvára skvosty hodné obdivu. Nuž v tom prípade by sa umenie nemalo volať umením ale skôr dušením, v lepšom prípade snáď tušením. Áno tušením; každý skutočný umelec je totiž vo svojej najhlbšej  podstate aj tak trochu prorokom-vizionárom, a vo svojich dielach vlastne, vo väčšine prípadov nevedome, predostiera svetu akýsi „obraz“ budúcnosti.

    Ak teda umelec skôr „tuší“ ako „umí“, a na základe poznatku neexistencie duše jednotlivca (viď článok č.7), môžeme celkom pokojne, bez obáv, povedať, že inšpirácie, resp. „múzy“ umelcov, pochádzajú z nekonečnej, nestvorenej večnosti. Preto pravé umenie bude umením vždy a všade, pretože skutočné umelecké diela obsahujú v sebe archetypy večných, nestvorených kvalít, pravzorov, ktoré sú  dokonalé a teda nemenné. 

     Je potrebné uvedomiť si fakt neexistencie času. Čas existuje iba vo vedomí jednotlivých „existujúcich“ entít. Čas sám o sebe neexistuje, je ho možné „merať“ iba vzhľadom na priestor a pohyb. Tam, kde totiž niet ani priestoru a teda ani pohybu (ani myšlienkového) nemôže existovať pochopiteľne ani čas …. preto je každé skutočné umenie nadčasové, lepšie povedané – mimočasové. Čas preto umeniu nedokáže nijako ublížiť, skôr naopak .

     Tento článok je len jemným načrtnutím problematiky umenia a umeleckých diel. Mám pocit, že by sa dali o tejto téme napísať stohy kníh a aj tak by stále bolo o čom písať. Ale kto to má potom čítať 🙂 … keď času je tak málo .

     Celkom na záver. Ako spoznáme, že to-ktoré umelecké dielo je skutočne hodnotným umeleckým dielom? Školení umelci to dokážu rozpoznať okamžite. Pre nás „ostatných“ platí jednoduché pravidlo. Nechajte na seba , resp. svoje zmysly pôsobiť skúmaný výtvor dostatočne dlho (počúvajte, pozerajte ,..) a podľa „ovocia“, ktoré začne „vydávať“, spoznáte jeho skutočnú hodnotu a spoznáte aj to, odkiaľ prišli „inšpirácie“ na jeho vytvorenie.

     S umeleckými dielami je to totiž veľmi podobné ako s onou múdrosťou. Tak ako existuje múdrosť konštruktívna ale aj deštruktívna, tak existuje aj umenie človeka povznášajúce ale aj umenie človeka ubíjajúce.