Pôvodne som sa chcel v tomto článku venovať rodokmeňu Ježiša Krista, v takej podobe , ako je uvedený v Svätom Písme. Napokon som sa rozhodol, že sa budem zaoberať témou oveľa zaujímavejšou a tak trochu nadväzujúcou na predošlý článok.
Veriaci kresťania, ale aj neveriaci „ateisti“ určite poznajú tzv. blahoslavenstvá, vyslovené údajne samotným Ježišom Kristom. Ako prvé je v Písme Svätom uvedené blahoslavenstvo, ktoré znie nasledovne:
„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (Mt 5:3-12.)
Je to v poradí prvé, najdôležitejšie a zároveň najmenej zrozumiteľné, prakticky absolútne nepochopené blahoslavenstvo.
Takže, prečo blahoslavení a prečo chudobní v duchu? Slovu „blahoslavení“ sa dá ešte v celku dobre porozumieť. Ale čo s „chudobnými v duchu“?
Vo vysvetlivkách k Písmu Svätému nájdeme nasledovný komentár:
„Chudobní v duchu sú tí, čo nelipnú nezriadene na pozemských bohatstvách a vo svojich časných starostiach a biedach sa s dôverou obracajú na Boha, od ktorého očakávajú svoju spásu. Jedine takí sú schopní prijať nebeské kráľovstvo.“ – Toľko oficiálny komentár.
Na internete sa dajú „vygúgliť“ podobné „duchaplné“ vysvetlenia.
Medzi poslednými hitmi nájdeme vysvetlenie, že chudobní v duchu sú vlastne tí pokorní. No neviem, v inom blahoslavenstve sa hovorí o „tichých“, tam by mi skôr sedelo prirovnanie k pokorným. Prečo by mali byť chudobní duchom „tí“ pokorní, to sa mi zatiaľ nepodarilo zistiť…
Čiže nelipnúť na hmotných statkoch, prípadne, keď už ich aj človek má, má ostať v duchu (vo svojom vnútri) akoby bol stále bez majetku, akoby v duchu chudobným. Inými slovami človek aj môže mať hmotné statky, dokonca veľa hmotných statkov, stačí, keď v duchu ostane chudobným a .. vuala.. cesta do kráľovstva nebeského je otvorená :-). Aké jednoduché, však?
Potom ale aj, podobne, masový vrah si môže povedať : „ Áno, ja som síce pripravil o život desiatky ľudí, ale vo svojom vnútri, duchu nie som zlý, v duchu nie som vrah, …
Alebo zlodej si môže povedať: „ Nuž áno, okradol som veľa ľudí, ale v duchu s kradnutím ako takým vôbec nesúhlasím, v duchu ja nie som zlodej …“
Či, sexuálne aktívny smilník si povie: „ Tak áno, ja síce „spávam“ s cudzími ženami a podvádzam tak svoju pani manželku, ale v duchu ja s týmto mojím konaním vlastne nesúhlasím, v duchu ja milujem iba svoju manželku …“
Takto by sa dalo pokračovať ďalej ….
Čo k tomu dodať? V každom prípade sa nemožno na ľudí, takto vysvetľujúcich „chudobných v duchu“, hnevať. A to z jednoduchého dôvodu. Jedná sa totiž o číru nevedomosť. Neverím, že by v tom bola zlomyseľnosť.
Vážení čitatelia, tak ako v prípade biblických „colníkov“, aj tu (a nielen tu) opäť došlo v Novom Zákone k zásadnému nepochopeniu a následnému prekrúteniu významu slov prevzatých z cudzích textov..
Podobne, ako „colníci“, tak aj „chudobní v duchu“, boli s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, mechanicky, bez bližšieho pochopenia, prekopírovaní, tento raz pravdepodobne z budhistických textov, do novozákonných textov a následne vysvetľovaní tak, ako sú vysvetľovaní.
Aký je teda pôvodný význam a obsah tohto kontroverzného blahoslavenstva?
Aby sme pochopili správny význam slovného spojenia „chudobní v duchu“ musíme sa pomyselne vrátiť niekoľko storočí späť pred narodenie Ježiša Krista, až do doby, keď na indickom subkontinente žil človek u nás zvaný Budha a ten jedného dňa predniesol svojmu žiakovi Ánandovi jednu zo svojich vrcholných rečí … známu pod názvom – Kniha chudoby.
A čuduj sa svete, práve táto „Kniha chudoby“ nám hovorí o chudobe ducha. Avšak nie v zmysle, ako nám o nej hovoria cirkevní otcovia z Ríma … ale tak trochu ináč, vlastne, podstatne ináč.
Byť chudobným v duchu totiž neznamená nič iné, ako postupné utlmovanie myslenia, postupné utlmovanie tvorby myšlienok, až k úplnému zastaveniu myslenia, k vzdaniu sa lipnutia, pripútanosti na akýchkoľvek objektoch tohto sveta (aj myšlienkových formáciach) – to je tá „chudoba ducha“. Pretože do Nirvány (kráľovstva nebeského) nemôže „vstúpiť“ nikto, kto je zaťažený myšlienkami a teda pripútanosťou na tento svet. Je to niečo podobné, ako keby chcel niekto, naobliekaný do mnohých šiat (šaty to sú v tomto prípade myšlienky lipnutia, pripútanosti), preplávať veľkú rieku. Po krátkom čase by sa takýto človek celkom určite utopil. Mokré šatstvo by ho stiahlo do hlbín.
Inými slovami, pri cvičení „chudoby ducha“ postupne dochádza k vyhasnutiu, vyvanutiu“ onoho malého egoistického „ja“, pevne ukotveného, kúpajúceho sa v „hmote“ a iných sračkách – a k vstupu do, splynutiu alebo skôr objaveniu, onoho veľkého všeobjímajúceho „JA“.
Samozrejme toto je len veľmi stručná charakteristika, možno ani nie tak úplne presná. Ale zhruba, laicky povedané, o toto tu ide.
Preto teda ono “kráľovstvo nebeské“ patrí „chudobným v duchu“ a preto sú chudobní v duchu blahoslavení … :-)… , ale nie preto, že niekto „tu“ bude sedieť na vreci plnom zlata a bude sa pritom pokrytecky tváriť, že mu v podstate na žiadnych hmotných statkoch nezáleží ….:-)
Koľko je takých, čo takto činia? Nie málo, však?
PS: Ak by si chcel niekto Knihu chudoby prečítať, je súčasťou knižky od Evžena Štekla : Síla moudrosti. Dá sa stiahnuť na internete za vatikánsku menu.